In memoriam
Tomi
Dátum narodenia: 25. 6. 1993
Dátum úmrtia: 26. 7. 2008
Tomi bol prvý pes v mojom živote. Keď som sa narodila, mal 2 roky. Stále na mňa dával pozor a keď som sa naučila chodiť, vždy prebehol tak blízko pri mne, že som spadla na zem. On ma naučil od malička milovať psy, vďaka nemu som navždy zaľúbená do týchto fľakatých čierno-bielych a hnedo-bielych potvoriek. Vďaka nemu som pochopila podstatu špringra, lebo aj keď nemal rodokmeň, povahovo to bol typický predstaviteľ plemena. Bol to samovenčiaci pes, ktorý využil každú príležitosť prebehnúť sa po okolí. Niekedy ľutujem, že som nebola staršia keď sme ho mali, a aj to, že sme mu nevenovali toľko času ako by si zaslúžil. Nemal žiaden výcvik, ale bol na nás nejako napojený a aj bez povelov sme dokázali existovať. Počúval, ale skôr podľa toho, čo vycítil, že po ňom chceme. Bol nenažraný, trochu tvrdohlavý, ale milujúci celú svoju rodinu. Bol strážca, ktorý si pozorne strážil svoj domček a rodinu v ňom. Posledné dni jeho života sme strávili na veterine, kde sme bojovali, aby s nami ostal ešte chvíľu dlhšie. Prestal žrať a ani po týždni na infúziách sa to nezlepšilo. Nakoniec sme sa rozhodli, že bude najlepšie ak zaspí naveky. Bolo to asi jedno z najťažších rozhodnutí v mojom živote. Aj teraz keď toto píšem mám v očiach slzy. Posledné roky jeho života sme si k sebe našli bližšiu cestu, vedela som presne čo cíti, čo chce, on vedel, čo si myslím ja. Boli sme spolu prepojení. Aj ten posledný týždeň som s ním strávila ja. No najväčší dar ktorý mi dal, bolo to, že ma zoznámil s ľuďmi, ktorí sú mi vzácni a som šťastná, že ich poznám. Počas poslednej prechádzky sme spoznali Janku s Jaškou, a keď sme boli na veterine, spoznali sme Aďu. Nebyť tohto stretnutia, nemáme ani Ronka. Aj keď mal už 15 rokov, do konca bol veselý, aktívny a tešil sa zo všetkého. Keď sme niekoho stretli, nechcel veriť, že má toľko rokov. Stále behal a šalil sa, aj keď už nevládal to, čo keď bol mladý. Navždy zostane v mojom srdci, ako môj prvý psík. Spi sladko, Tomičku.
Fotky tu.
Dátum úmrtia: 26. 7. 2008
Tomi bol prvý pes v mojom živote. Keď som sa narodila, mal 2 roky. Stále na mňa dával pozor a keď som sa naučila chodiť, vždy prebehol tak blízko pri mne, že som spadla na zem. On ma naučil od malička milovať psy, vďaka nemu som navždy zaľúbená do týchto fľakatých čierno-bielych a hnedo-bielych potvoriek. Vďaka nemu som pochopila podstatu špringra, lebo aj keď nemal rodokmeň, povahovo to bol typický predstaviteľ plemena. Bol to samovenčiaci pes, ktorý využil každú príležitosť prebehnúť sa po okolí. Niekedy ľutujem, že som nebola staršia keď sme ho mali, a aj to, že sme mu nevenovali toľko času ako by si zaslúžil. Nemal žiaden výcvik, ale bol na nás nejako napojený a aj bez povelov sme dokázali existovať. Počúval, ale skôr podľa toho, čo vycítil, že po ňom chceme. Bol nenažraný, trochu tvrdohlavý, ale milujúci celú svoju rodinu. Bol strážca, ktorý si pozorne strážil svoj domček a rodinu v ňom. Posledné dni jeho života sme strávili na veterine, kde sme bojovali, aby s nami ostal ešte chvíľu dlhšie. Prestal žrať a ani po týždni na infúziách sa to nezlepšilo. Nakoniec sme sa rozhodli, že bude najlepšie ak zaspí naveky. Bolo to asi jedno z najťažších rozhodnutí v mojom živote. Aj teraz keď toto píšem mám v očiach slzy. Posledné roky jeho života sme si k sebe našli bližšiu cestu, vedela som presne čo cíti, čo chce, on vedel, čo si myslím ja. Boli sme spolu prepojení. Aj ten posledný týždeň som s ním strávila ja. No najväčší dar ktorý mi dal, bolo to, že ma zoznámil s ľuďmi, ktorí sú mi vzácni a som šťastná, že ich poznám. Počas poslednej prechádzky sme spoznali Janku s Jaškou, a keď sme boli na veterine, spoznali sme Aďu. Nebyť tohto stretnutia, nemáme ani Ronka. Aj keď mal už 15 rokov, do konca bol veselý, aktívny a tešil sa zo všetkého. Keď sme niekoho stretli, nechcel veriť, že má toľko rokov. Stále behal a šalil sa, aj keď už nevládal to, čo keď bol mladý. Navždy zostane v mojom srdci, ako môj prvý psík. Spi sladko, Tomičku.
Fotky tu.